Jedovaté môže liečiť

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Zrod alebo záhuba?

Osamelosť, zaprášená stolička, kalný pohľad na ňu. V miestnosti je prievan nikdy nevydaných citov. Slová sú vyslovené neskoro, odosielateľ zrejmý, adresát nezastihnuteľný. V pozadí sa odohráva súboj clivých tónov, víťazí piano napadnuté tichom.

Počujem. Počujem mráz, ako tancuje v mojich dlaniach. Počujem padať jesenné farby a listy, ktoré položili za krásu život. Počujem zrod prvej slzy, počujem jej slaný hlas, počujem, ako rastie. Počujem výkrik minulosti, nezabudnuteľných chýb a túžob. Počujem každý krok, vnárajúci sa hlbšie do mliečnej hmly. Počujem to, čo už nikdy počuť nechcem.

Vidím. Vidím prázdnu miestnosť, ako ňou prechádzajú návaly nikoho. Vidím sa v odraze nejasne, riedko, oslabene. Vidím postavu, keď sa jej dotknem, v rukách mi ostanú kúsky rozbitej budúcnosti. Vidím padať skaly, vidím svoj náraz, vidím, ako sa nebránim. Vidím len jednu kefku v pohári, len jeden uterák, tanier či vankúš. Vidím nádej, ako si smelo pripíja s beznádejou. Vidím čas, ktorý nabral opačný smer a odbíja len minulosť. Vidím okolo seba život, vidím v sebe prežívanie. Vidím okolo seba bezvetrie, vidím v sebe hurikán. Vidím okolo seba zrod, vidím v sebe záhubu. Vidím to, čo už nikdy vidieť nechcem.

Cítim. Cítim dotyk miznúcej osoby, je hladký, úprimný, vychladol. Cítim, že môžem cítiť viac, cítim pozastavenú rozpínavosť srdca. Cítim tlkot, ešte ho cítim, no mrzne, stagnuje. Cítim tie tŕne, ktoré sa posmešne vrývajú do mojej pamäte. Cítim, že je už koniec. Cítim, že som prehral. Cítim, že som premrhal. Cítim, že som zaváhal. Cítim, že som stratil. Cítim to, čo už nikdy cítiť nechcem.

Je všetko zlé na niečo dobré? Je všetko dobré na niečo zlé? Čo ťa nezabije, to ťa posilní? Čo ťa zabije, to ťa oslabí? Čo oči nevidia, to srdce nebolí? Čo srdce nevidí, to oči nebolí? Kde je prah duševnej bolesti? Kto má právo milovať a byť milovaný? Prečo tí, čo cítia, nemajú a tí čo hazardujú, majú? Kde  sa stala chyba? Dokážeme chodiť usmiati aj po tŕňovej ceste? Umiera nádej posledná, môže umrieť niečo, čo nikdy nežilo? Sme odkázaní na city alebo na cynizmus, čo viac ničí? Sme šťastní a ak nie, sme vôbec, ak sme nešťastní? Existuje láska bez pohromy či nutnej bolesti?

Svet je plný otázok, ktoré nikto nikdy nezodpovie, svet je plný bolesti, útrap, strát či slepých uličiek. Podstatné je, že svet je plný a to si musíme vážiť. Vážiť si, že sme! A takto si tu žijeme . . . .  

 


Virtuálna realita | stály odkaz

Komentáre

  1. až po tú poslednú vetu som skoro nedýchala.
    Posledná veta je obyčajné klišé.
    publikované: 26.10.2012 13:46 | autor: z reality (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. či môže umrieť niečo, čo nikdy nežilo,
    je dobre položená otázka
    kus času skúšaj nepozerať do minulosti
    publikované: 26.10.2012 15:27 | autor: /// (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. vieš...
    že všetko je pominutelné, že minulosť neopravíš bielitkom a neprepíšeš. Možno.
    Zažité nevymažeš, lásku nepoprieš, nezabudneš.
    Nič by si neurobil inak, nič by si nevyslovil inak.
    Tak nelutuj nič.
    Ranené srdce je neomylným znamenim jeho existencie.
    Všetko má svoje opodstatnenie a nič sa nedeje náhodou.
    publikované: 08.12.2012 19:21 | autor: nádej (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014